„Kultúra je komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru.“ Takto definuje kultúru UNESCO.
Kultúra nie je len divadlo, koncert, zábava, umenie. Kultúra vyjadruje našu inteligenčnú, vzdelanostnú a duchovnú úroveň. Hovorí o nás, akí sme. Akí teda sme my, Hlohovčania? Odpoveď na túto otázku je v súčasnosti veľmi ťažká. Nechtiac sme sa ocitli rozdelení na dva tábory, málo spolu komunikujeme, málo spolupracujeme, strácame triezvy pohľad na skutočné hodnoty, svoju vieru v lepšiu budúcnosť si potichu uchovávame sami pre seba. Aby sa nám tí druhí nevysmiali. A pomaly zabúdame na dobré vzťahy, ktoré nás desaťročia spájali. To je jasný príznak toho, že niečo v kultúre nášho mesta nefunguje. Môžeme zaplaviť facebook krásnymi obrázkami, oslavnými slovami, úpadok je jasne viditeľný. Ale vždy je tu šanca zamyslieť sa, podať si symbolicky ruku a pomaly, postupne liečiť tú anomáliu citov a vzťahov v Hlohovci.
Začať by sme mali v prvom rade obnovou spolupráce medzi neformálnymi zoskupeniami a oficiálnou kultúrou v Hlohovci. Členovia neformálnych zoskupení dopĺňajú kultúru a vzdelávanie v našom meste netradičnými formami podujatí. Robia to vo svojom voľnom čase ako dobrovoľníci, ich činnosť je nezisková ale veľmi užitočná. Na svoju činnosť potrebujú napríklad priestory. Za priestory, ktoré im mesto poskytne, platia mestu nájomné z dotácií, ktoré získali z mesta na podporu svojej činnosti. Začarovaný kruh, v ktorom sa pohybujú peniaze, ktoré v konečnom dôsledku neslúžia na podporu kultúry. A pritom by to mohlo byť také jednoduché. Stretávať sa, povedať si v čom si vieme navzájom pomáhať, v čom vieme spolupracovať a namiesto v kruhu sa pohybujúcich peňazí ponúknuť napríklad svoje vedomosti, zručnosti. Veď všetci chceme pomáhať dobrej veci. Rozvoju mesta a spokojnosti našich spoluobčanov.
Veľmi diskutovanou otázkou posledných mesiacov je, že centrum Hlohovca „nežije“. Jedným z dôvodov je zatvorenie Domu kultúry a zrušenie podujatí na pešej zóne. V centre Hlohovca je pusto, kultúra sa deje na periférii Hlohovca v Empírovom divadle, na Zámku, v letných mesiacoch na amfiteátri v Zámockej záhrade. A hoci sú divadlo a zámok vzácne historické priestory, potemkinovská propaganda, ktorá sa okolo nich deje, odrádza mnohých Hlohovčanov od ich návštevy.
Každú chvíľu sa dozvedáme o tom, ako sa v Empírovom divadle zrekonštruovalo to, alebo ono, ale pozorné oko návštevníka vidí zatečené stropy, nedokončenú výmenu okien, tri druhy stoličiek, ktoré tvoria hľadisko a pod.
Zámok vytvára krásnu panorámu spolu s alejou, ktorá k nemu vedie cez Zámockú záhradu. Ale pozor na to, aby ste neodbočili doprava alebo doľava, v tom prípade by ste videli rozpadávajúce sa múry zadnej časti Zámku s nebezpečne nakloneným bastiónom.
O rekonštrukcii amfiteátra za veľké peniaze sa toho napísalo veľa tiež. Keď vojdete do areálu, vidíte nehostinné kamene, lavičky bez operadiel, rozpadávajúce sa múriky okolo javiska, zarastené burinou a toalety, do ktorých sa bojíte vojsť, lebo vyzerajú, že sa o ne nikto nestará. Bývalá premietacia kabína už je len kulisou s fototapetou Hlohovca.
Samotná Zámocká záhrada veľmi utrpela zatvorením bufetu, ktorý tam od jari do neskorej jesene poskytoval občerstvenie návštevníkom, pripravoval program pre deti, jednoducho spríjemňoval horúce letné dni v príjemnom chládku storočných platanov.
Ani toto však nie sú neriešiteľné problémy, ak sa nájde dobrá vôľa a ochota počúvať aj tú „druhú“ stranu, ak budeme všetci spolupracovať v prospech našej komunity. Nebude to ľahké, ale spolu by sme to mohli dokázať.
Prišiel čas začať s osem rokov sľubovanou rekonštrukciou Domu kultúry, ktorý by spolu so svojimi návštevníkmi priniesol život do mesta a zastrešil by aj mnohé záujmové zoskupenia, tanečné či hudobné skupiny a pod.
Prišiel čas vrátiť život do centra mesta vytvorením funkčnej pešej zóny ako kultúrno-spoločenského centra mesta. Podporiť majiteľov cukrární, kaviarní, krčmičiek v ich podnikateľských aktivitách a nežiadať od nich poplatky za to, že poskytnú svojim zákazníkom príjemné posedenie pred svojimi prevádzkami, prípadne im tie poplatky aspoň znížiť.
Prišiel čas riešiť Námestie sv. Michala, ale nie takým spôsobom, že sa urobí parkovisko, alebo sa vyrúbu stromy a zničí zeleň, ale je nutné hľadať a nájsť alternatívu, aby sa hlavné námestie Hlohovca postupne zmenilo na priestor pre ľudí.
Píšme spoločne úspešný príbeh ľudí s naplnenými kultúrnymi potrebami, s vysokými morálnymi zásadami. Nie len príbeh o budovaní, zásluhách či politických výsledkoch, ale v prvom rade príbeh spokojných ľudí, ktorí nemusia od seba na ulici odvracať zrak, v ktorom sa jeden druhému môžeme prihovoriť s úsmevom a priateľským slovom či kedykoľvek požiadať o pomoc alebo radu. Píšme spoločne príbeh úspešnej spolupráce a partnerstva pre naše mesto. Ak sa nám to podarí, nastane renesancia mesta Hlohovec. Bude to dlhá cesta, ale niekedy je cesta cieľom.
