„Od začiatku treba mať na pamäti, že v kultúre treba všetko nové stavať na pevných základoch a tradíciách.“ Dlhoročný riaditeľ Mestského kultúrneho centra v Hlohovci (MsKC), zakladateľ Hlohovskej televízie a jej dlhoročný riaditeľ Mgr. Ján Libant.
Kedy a ako ste vstúpili do hlohovskej kultúry?
Ak nerátam dramatický krúžok na základnej škole, tak to bolo v učňovskom stredisku Drôtovne Hlohovec. Tam ma čakalo osudové stretnutie s Mariánom Kvašňákom. Spolu sme vymýšľali rôzne scénky, malé javiskové formy, založili sme Divadlo na klinci. Tam som našiel vďaka pani Cakovej aj cestu k poézii. Koncom sedemdesiatych rokov pracovalo pri AXA klube divadlo poézie, ktoré viedla pracovníčka mestskej knižnice pani Helenka Pekarovičová, neskoršia riaditeľka knižnice. Pod jej taktovkou som bol súčasťou skvelej partie mladých recitátorov, pripravili sme okrem iného hudobno-poetické pásmo na slávnostné vyhlásenie výsledkov literárnej súťaže Hlohovská ruža. Takto amatérsky, som prispieval k rozvoju kultúry v rámci svojho rodného mesta, takto som sa realizoval. Potom prišiel rok 1991 a ja som dostal ponuku zaoberať sa kultúrou profesionálne ako riaditeľ Mestského kultúrneho centra.
Nastúpili ste do MsKC ako mladý riaditeľ, plný elánu a nápadov, ktoré ste postupne realizovali. Na ktoré podujatia s odstupom času najradšej spomínate? Na ktoré ste najviac hrdý?
Kultúra bola pre mňa od malička koníčkom a ten sa po nástupe do funkcie riaditeľa MsKC pretransformoval do profesionálnej práce. Od začiatku som mal na pamäti, že v kultúre treba stavať na pevných základoch, tradíciách. Najplodnejšie roky hlohovskej kultúry sa mi spájali s pánom Viliamom Kvašňákom. Bol už na dôchodku, osud nás ale spojil a môj mladícky entuziazmus v symbióze s jeho skúsenosťami viedli k vytvoreniu silného tandemu, vďaka ktorému sa nám podarilo uskutočniť také projekty, že to niektorým ľuďom, aj nehlohovčanom, vyrážalo dych. Asi naj bola súťaž Veľká hra Hlohovca. Bol to veľký projekt, podarilo sa nám uskutočniť desať ročníkov bez finančnej podpory mesta, všetky prostriedky sme získali od sponzorov. Zmyslom projektu bolo poskytnúť možnosť prezentovať sa domácim amatérskym súborom. Raz ročne sme im dali možnosť predviesť svoje schopnosti, svoje umenie na veľkom podujatí, na veľkom javisku pred vždy vypredaným hľadiskom. Veľká hra mala každý rok hviezdu programu. Umelca, vzácneho hosťa. Podarili sa nám také kúsky, že hosťom jedného ročníka bol napríklad americký veľvyslanec Ralph Johnson, na inom bol vtedajší prezident Rudolf Schuster. Bola to veľká propagácia Hlohovca, šírenie jeho dobrého mena.
Veľká hra nebola jediným projektom, na ktorý môžete byť právom hrdý.
Rád spomínam na oslavu 880. výročia prvej písomnej zmienky o Hlohovci v roku 1993. Nebolo to celkom okrúhle výročie, ale spolu s bývalým riaditeľom múzea Ivanom Pastorkom sme si povedali, ktovie, čo bude o 20 rokov. Teraz máme chuť, ochotných ľudí, pripravme oslavu 880. výročia. A dobre sme urobili. Počas troch dní osláv prišlo do Hlohovca množstvo návštevníkov, rodákov, vzácnych hostí, ktorí sa tešili spolu s Hlohovčanmi z množstva zaujímavých podujatí. V rámci osláv sa nám podarilo po viac ako 40 rokoch otvoriť pre verejnosť zámok, kde bol Výchovný ústav pre mládež. Nebolo to jednoduché, ale napokon sa to podarilo a dokonca tam pán dekan Repiský odslúžil aj svätú omšu. A keďže sme videli veľký záujem Hlohovčanov, rozhodli sme sa nadviazať na dávnu tradíciu Zámskej púte a organizovať ju každoročne. Odvtedy sa Zámska púť okrem malého prerušenia koná každý rok 15. augusta.
V rámci osláv 880. výročia sa konal aj akýsi mini Michalský jarmok na Námestí sv. Michala. Nebol v dnešnej podobe, boli tam stánky s historickými remeslami a pod. Po skončení osláv sme zase raz zauvažovali a s podporou vedenia mesta sme sa rozhodli obnoviť Michalský jarmok, ktorý sa odvtedy koná každoročne okrem covidovej prestávky.
Zdá sa, že rok 1993 bol pre kultúru v Hlohovci rokom významným. Možno niektorí Hlohovčania ani nevedia, že ste v tento rok práve vy odštartovali podujatia, ktoré sa tešia veľkému záujmu Hlohovčanov dodnes.
Áno, rok 1993 bol veľmi plodný. Roky však bežali ďalej a my sme sa stále snažili o čo najpestrejšiu ponuku kultúrnych podujatí. V tejto súvislosti musím spomenúť jednu výnimočnú udalosť, ktorá nám veľmi pomohla. V roku 1991 odovzdala Drôtovňa Mestu Hlohovec za symbolickú 1 korunu Dom kultúry (DK). Mesto vyhlásilo výberové konanie na správcu DK, MsKC sa prihlásilo a DK získalo do správy. Zrazu sa pre nás roztvorila ďalšia pomyselná brána, získali sme priestor na realizáciu oveľa väčších projektov, ako bola už spomenutá Veľká hra, viaceré podujatia 880. výročia, súťaže Miss, plesy atď. V rámci týchto veľkých podujatí tam raz prišli páni, ktorí hľadali priestor pre prvý silvestrovský program novo vzniknutej televízie Markíza. Neskutočne sa im páčila sála DK, jej viacúčelovosť, modernosť. A tak bol prvý Silvester Markízy natočený v hlohovskom DK. Vďaka DK sme mohli v Hlohovci niekoľkokrát privítať Košické štátne divadlo, vystúpilo v ňom aj Veľké čínske divadlo a ďalšie zaujímavé umelecké súbory, pre ktoré by sme dnes v Hlohovci ťažko hľadali priestor. DK v deväťdesiatych rokoch skutočne žil. Každý deň sa tam niečo odohrávalo. Okrem kultúrnych podujatí ho využívali školy, rôzne krúžky, nacvičovali tam napríklad mažoretky, tanečníci atď.
A v roku 1993 prišiel ďalší veľký úspech. Podarilo sa vám na pomery nášho malého mestečka niečo neuveriteľné. Založili ste Hlohovskú televíziu.
Pamätám si ako by to bolo dnes, ako som vystúpil na zastupiteľstve a oznámil som poslancom s nadšením: „Hlohovec má televíziu, priatelia.“ Stal sa malý zázrak. Na začiatku bola opäť symbióza rozvážnej skúsenosti s mladíckym entuziazmom. Dostal som nápad. Kronika sa písala vždy, ale čo keby sme začali robiť videokroniku? A veru sme sa s pánom Kvašňákom do toho hneď pustili. Keď sme mali video natočené, potrebovali sme ho dostať k ľuďom. Vyriešili sme to televízorom vo výklade zlatníctva oproti Mestskému úradu, kde sme premietali pripravené videá a vysielanie sme nazvali Video noviny mesta Hlohovec. V tom období sa začali budovať v Hlohovci káblové rozvody, podarilo sa nám získať jeden kanál, cez ktorý sme začali vysielať. Vtedy sa vynorila otázka licencie. My sme boli jedna z prvých mestských televízií na Slovensku, ktorá požiadala o licenciu a získať ju bolo vtedy veľmi komplikované. Až napokon 21.11.1993 dostalo mesto oficiálnu licenciu na televízne vysielanie. Dodnes som presvedčený, že televízia bola a je pre Hlohovec veľmi potrebná. Od 1993 sú v archíve Hlohovskej televízie všetky významné udalosti aj maličkosti zaznamenané nielen zvukom ale aj obrazom. Je to veľké bohatstvo, je to moderná kronika mesta. Trochu ma mrzí, že v súčasnosti sa robia len krátke správy. Samozrejme má to svoje opodstatnenie, ale to nie je hlavná úloha lokálnej televízie. Tá sa má zaoberať udalosťami nie len informatívne ale rozobrať ich aj zo širšieho hľadiska.
Hlohovská televízia stále funguje, vy v nej však už nepracujete napriek tomu, že ste celý projekt televízie vymysleli a zrealizovali. Pravdupovediac, vedela by som pochopiť výmenu vedúceho pracovníka, ale úplne vyhodiť z televízie jej zakladateľa sa mi zdá predsa len trošku cez čiaru.
Všetko má svoj začiatok a svoj koniec.
V tej dobe, keď som musel z televízie odísť, sa všeobecne diali v kultúre čudné veci. Vedenie mesta chcelo okamžitú zmenu, odstrihnúť všetko, čo bolo doteraz. Ale to sa nedá. A malo to okamžité následky. Kultúra v Hlohovci zažila stagnáciu a stále sa hľadá, lebo z nej boli vylúčení ľudia, ktorí v nej pracovali dlhé roky, ktorí boli nositeľmi kultúry.
Ja vlastne ani nechcem komentovať spôsob, akým som bol odstavený. Stalo sa to, čo chceli, aby sa stalo. Riadiaci pracovník musí počítať s tým, že kto je vymenovaný, môže byť aj odvolaný. Ale to, čo vedenie mesta urobilo s radovými pracovníkmi, to nemá obdoby. Zrušiť niekomu pracovný pomer spôsobom, že hľadám za každú cenu dôvody, aby som ten pracovný pomer mohol zrušiť, aby som toho človeka mohol vyhodiť, to nebolo etické, ani morálne, ani kresťanské, to je pre slušného človeka jednoducho neprijateľné. Nechcem ich menovať, napokon tí ľudia to vedia a cítia tú krivdu. Časom to prebolí, ale v konečnom dôsledku netrpeli len oni. Ujmu utrpela celá kultúra v Hlohovci. A nielen kultúra. V našom meste nastal úpadok. Vezmite si len, že v oblasti kultúry sa za posledných päť rokov vymenilo sedem riaditeľov. To je nonsens a jasná chyba zriaďovateľa. Jeho nemohúcnosť. Pevne verím, že toto obdobie sa skončí a nastane renesancia mesta Hlohovec.
Na záver vtip, ktorý koluje po Hlohovci: „Chceš robiť riadiacu funkciu v meste? Tak musíš splniť jedinú podmienku. Nesmieš byť z Hlohovca.“
